Ježišov posledný príkaz

Tibor Ruff

Posledný príkaz Pána Ježiša, ktorý dal učeníkom pred Jeho nanebovstúpením, bol príkaz „zvestovania evanjelia“

„A Ježiš pristúpiac hovoril s nimi a povedal: Daná mi je každá moc na nebi aj na zemi. A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha.“ (Mt 28,18-19) „A povedal im: Iďte po celom svete a kážte evanjelium každému stvoreniu!“ (Mk 16,15) „... ale prijmete moc Svätého Ducha, ktorý príde na vás, a budete mi svedkami i v Jeruzaleme i po celom Judsku i v Samárii a tak až do poslednej končiny zeme. A keď to povedal, zdvihnutý bol hore, kým oni hľadeli na to, a podňal ho oblak a vzal spred ich očí.“ (Sk 1,8 -9)

Duch Svätý teda vstupuje do nášho života cielene: neprišiel a nenaplnil nás iba preto, aby nás požehnal, potešil a venoval sa nám, ale preto, aby zapálil naše srdcia stravujúcim ohňom k svedeckému životu. Od okamihu, keď tento oheň v nás vzbĺkne, túžime byť živým svedectvom nášho Pána. Ústa máme preto, aby sme sa modlili za prebudenie a spasenie iných, a tiež, aby sme zvestovali evanjelium.

Pre toto vstávame každé ráno do práce, snažíme sa viesť príkladný život, žijeme bez hriechu, robíme všetko preto, aby sme nielen slovom, ale aj skutkom vydali počet každému človeku, a snažíme sa celou svojou bytosťou demonštrovať zvesť evanjelia. Pre toto jeme a spíme, aby sme k tomuto všetkému mali energiu. Preto oddychujeme, relaxujeme a chodíme na dovolenky (aj to je veľmi dôležité), aby sme zregenerovali svoje sily, no nie pre seba, ale pre Božie dielo. „A všetko, čokoľvek robíte slovom alebo skutkom, všetko robte v mene Pána Ježiša ďakujúc Bohu a Otcovi skrze neho.“ (Kol 3,17)

Tento oheň pochádza z Božej lásky. On nám prikázal, aby sme milovali svojich blížnych ako seba samých. Aj toto je dôležitá zásada a merné lano evanjelizácie. A v akej miere považujeme svoj večný život za dôležitý, tak dôležitý by mal byť pre nás večný život iných. Ako nástojčivo by sme stáli za svoje spasenie, keby bolo ohrozené, tak nástojčivo musíme prosiť za spasenie svojich blížnych, ktorých nám dal Boh do života. „... ako chcete, aby vám ľudia činili, tak aj vy im čiňte podobne...“ (Lk 6,31) - zhŕňa Ježiš v jednej vete starozákonný odkaz týkajúci sa vzťahov. Stačí, keď si predstavíš, ako by chcel, aby sa k tebe správali kresťania, keby si nebol spasený, a hneď budeš vedieť, čo máš urobiť pre iných.

Ústa máme preto, aby sme sa modlili za prebudenie a spasenie iných, a tiež, aby sme zvestovali evanjelium.

Ak vieš, ako by ťa bol v tom čase rozčúlil náboženský rozhovor, potom ani ty s nikým nehovor náboženským spôsobom. Pokiaľ si ešte pamätáš, aký si bol citlivý, aby ti ponechali slobodnú vôľu pri rozhodovaní, ponechaj túto slobodu aj ty iným. A ak si ešte nezabudol – a isto si vďačný tej osobe, ktorá sa podujala na tú ťažkú úlohu kvôli tebe, aby ti úprimne, aj za cenu, že sa urazíš, s láskou, no možno trochu bolestivo, nastavila zrkadlo (a možno sa tým trochu dotkla tvojej slobody) a v akom duchu to všetko robila, len aby ťa to zbudovalo, potom to urobíš aj ty pre záchranu iných.

A pokiaľ si spomenieš aj na to, že by to nebolo malo na teba žiadny vplyv a nebol by si sa obrátil, keby si v tom všetkom nebol vnímal lásku a prijatie zo strany kresťanov (čo si možno nikdy predtým nezakúsil), potom to poskytni aj ty ostatným. A ak priznáš, že toto všetko je vďaka Božej milosti – to, že si uveril – potom ti nezostáva nič iné, len vyprosiť túto milosť pre iných tak, akoby išlo o tvoju záchranu!

Takto žil Ježiš. Jeho až prekvapivo radikálne slová o tom, že Jeho učeník má ísť za Ním a zvestovať evanjelium, pramenili z tejto vrúcnej lásky. Ježiš často vstával ešte pred svitaním, aby sa modlil, potom zvestoval radostnú správu, následne počas dňa vyučoval, večer sa modlil za chorých a do neskorej noci vyháňal démonov. Popritom všetkom sa často modlil celú noc. V evanjeliu Marka čítame, že nemali čas ani na jedenie. Keď sa dvanásti vrátili zo svojej prvej služby, Ježiš im povedal: „Poďte vy sami osobitne na pusté miesto a odpočiňte si trochu. Lebo bolo mnoho tých, ktorí prichádzali a odchádzali, a nemali kedy ani jesť. A odplavili sa na lodi na pusté miesto osobitne.“ (Mk 6,31-32) Ale aj to ako skončilo? Keď ich zbadal ľud na lodi, predišli ich pešo a na druhom brehu ich počkali. Ježiš sa nad nimi zľutoval, lebo boli ako ovce bez pastiera, a tak ich začal vyučovať. „A zástupy ich videli, že idú preč, a mnohí ho poznali. A zbehli sa ta pešo zo všetkých tých miest a predišli ich a zhromaždili sa k nemu. A keď vyšiel Ježiš z lode, videl veliký zástup ľudí a bolo mu ich ľúto, pretože boli ako ovce, nemajúce pastiera, a začal ich učiť mnohým veciam.“ (Mk 6, 33-34)

Ako áno, ako nie, tak sa im minul čas, že bol zrazu večer a oni sa nestihli najesť. Po udalostiach rozmnoženia chleba Ježiš prepustil zástup a učeníkom povedal, aby sa preplavili na druhú stranu jazera. Pritom On sám odišiel na vrch modliť sa až do tretej hodiny rannej i uvidel učeníkov, ktorí zápasili so silným vetrom, veslujúc v strede jazera. Išiel teda za nimi po vode, a keď sa doplavili na breh, začala sa služba ďalšieho dňa. Čo zostalo z odpočinku, ktorý si sľúbili ešte ráno?

Ježišovým hnacím motorom tohoto všetkého nebola túžba po kariére, ani workoholizmus, ale láska voči ľuďom. Takto bojoval, a takto bojuje až dodnes, za spasenie ľudstva (aj za tvoje), akoby bojoval za to svoje. On súc Bohom, keď bol v ľudskom tele, bol „pod Zákonom“ a podriadil sa prikázaniu „Miluj svojho blížneho, ako seba samého“! „A keď videl tie zástupy, hlbokou ľútosťou bol pohnutý nad nimi, že boli zmorení a rozptýlení ako ovce, nemajúce pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: Žatvy je mnoho, ale robotníkov je málo. Teda proste Pána žatvy, žeby vyslal robotníkov do svojej žatvy.“ (Mt 9,36-38) Po tomto strávil opäť celú noc na modlitbách, aby na druhý deň pomazal dvanástich do služby. Táto modlitba nie je v Písme zaznamenaná náhodou, lebo obsahuje pravdy platné pre všetky obdobia. Málo je robotníkov do žatvy, odkedy je evanjelium prítomné na tejto planéte počas 2000 rokov až doteraz. Duch Svätý dáva do sŕdc mnohých z nás priam neznesiteľné pudenie, akoby sme vždy zaostávali za tým, čo by sme v skutočnosti mohli a mali urobiť pre záchranu iných.

Zvesť o ukrižovanom a vzkriesenom Mesiášovi dokáže vypôsobiť prijatie spasenia a Božej sily.

V origináli textu Ježišových slov ohľadom vyslania robotníkov do žatvy stojí: „Proste Pána žatvy, aby vyhnal, prinútil, nahnal robotníkov do svojej žatvy.“ Preto hovorí Pavol v 1. Kor 9,16: „Lebo keď zvestujem evanjelium, nemám sa čím chváliť, pretože to musím robiť, ale beda by mi bolo, keby som nezvestoval.“ A Jeremiáš hovorí: „Nahováral si ma, Hospodine, a dal som sa nahovoriť; bol si mocnejší ako ja a premohol si. Som za posmech každého dňa, každý z nich sa mi posmieva. Lebo kedykoľvek hovorím, kričím. Násilie a zhuba! volám. Lebo mi je slovo Hospodinovo na potupu a na útržku každého dňa. A povedal som: Nebudem ho spomínať ani nebudem viacej hovoriť v jeho mene. Ale je to v mojom srdci ako horiaci oheň, zavretý v mojich kostiach, a ustal som zdŕžať, ani nevládzem.“(Jer 20,7-9)

Želám ti milý čitateľ, aby aj teba Duch Svätý naplnil podobnou mierou, aby si bol dobrým Pánovým svedkom. Jeremiášov problém bol ten, že sa na jeho službu neobrátil ani jediný človek, a Boh od neho predsa očakával, aby aj napriek tomu hlásal Slovo Božie ďalej. Nezúfaj teda: ty predsa môžeš účinnejšie slúžiť.

Ale vráťme sa k Ježišovej modlitbe. Predstav si, že by ťa Pán žatvy vyslal svedčiť takým spôsobom, ako zvykneme vyháňať démonov. Povedzme, že na teba poriadne hlasno skríkne: „V Mene Pánovom ti prikazujem skrze silu Ducha Svätého, aby si teraz hneď a okamžite išiel niekomu kázať evanjelium! V Mene Ježiš teraz, hneď! Von! Pavlovi sa to stalo, ale prečo chceš čakať až dovtedy? (Samozrejme, hoci to myslím vážne, píšem to s úsmevom, preto to prosím ťa nečítaj so strachom.) Radšej choď pekne svedčiť!

Zvestovanie evanjelia je príkaz, ale čo vlastne je evanjelium? „A oznamujem vám, bratia, evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali, v ktorom aj stojíte, skrze ktoré i spasení bývate, ak držíte v pamäti, akým slovom a v akom zmysle som vám ho zvestoval, iba ak by ste boli nadarmo uverili. Lebo medzi prvým som vám vydal, čo som aj prijal, že Kristus zomrel za naše hriechy podľa písem a že bol pochovaný a že v tretí deň vstal z mŕtvych podľa písem.“ (1 Kor 15,1-4)

Evanjelium teda nie je pocit, nálada či zážitok. Evanjelium je zvestovanie troch historických faktov: Ježiš Kristus zomrel za naše hriechy, bol pochovaný, na tretí deň reálne vo fyzickom tele vstal zmŕtvych. Tento zázrak je jadrom radostnej zvesti. Na tomto je postavená naša viera (a nie na teologických myšlienkach!). Ten, kto verí v tento zázrak, že sa skutočne stal, a vyzná to, bude zachránený na večnosť. Tieto tri historické fakty vyjadrujú Božiu lásku voči každému človeku. Preto sa apoštol Pavol s rozhodnosťou zaviazal k zvestovaniu evanjelia. „A ja, keď som k vám prišiel, bratia, neprišiel som vo vznešenosti slova alebo múdrosti zvestujúc vám svedectvo Božie. Lebo som nebol usúdil vedieť niečo iné medzi vami krome Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného. A ja som bol u vás v slabosti a v bázni a triasol som sa mnoho. A moja reč a moja kázeň nezáležala v presviedčavých ľudskej múdrosti slovách, ale v dôkaze Ducha a moci, aby vaša viera nebola v ľudskej múdrosti, ale v moci Božej. A múdrosť hovoríme medzi dokonalými, ale nie múdrosť tohoto sveta ani kniežat tohoto sveta, ktoré hynú.“ (1 Kor 2,1-6)

Ešte predtým napísal: „Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú, bláznovstvom; ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou.“ (1 Kor 1,18)

Zvesť o ukrižovanom a vzkriesenom Mesiášovi dokáže vypôsobiť prijatie spasenia a Božej sily. Akonáhle ľudský duch pochopí a prijme, že Ježiš skutočne zomrel za jeho hriechy, skrze to sa ho dotkne realita Božej lásky, čo ho následne pomkne k obráteniu. A realita vzkriesenia uvoľní zase jeho vieru v silu záchrany Hospodinovej.

Lenže ako možno tento odkaz účinne hlásať? Aj na toto nám dáva Pavol odpoveď v liste Galaťanom 3,1: „Ó, nerozumní Galaťania, kto vás tak omámil, aby ste neboli poslušní pravde, ktorým bol Ježiš Kristus prv napísaný pred očami ako medzi vami ukrižovaný?“ Pavol teda kázal tak, že poslucháči mali dojem, že ukrižovaný Ježiš je uprostred nich. Toto nedosiahol emocionálnym dôrazom, „nenápadným“ tlakom na city, ani umelým vytvorením takejto atmosféry, básnickými vzletmi či hororovým rozoberaním Ježišovho utrpenia. Skrátka, toho nedosiahol ľudským spôsobom, ale pomocou Ducha Svätého. Vedel veľmi dobre, že takýto spôsob rozoberania by nemal efekt. „... ktorým vôňou smrti na smrť, a ktorým vôňou života na život. Ale na to kto je spôsobný?!“ (2 Kor 2,16) a „...ktorý nás aj učinil dostatočných za služobníkov novej zmluvy, nie litery, ale Ducha, lebo litera zabíja, ale Duch oživuje.“ (2 Kor 3,6)

Teda proste Pána žatvy, žeby vyslal robotníkov do svojej žatvy.

K tomu, aby človek dokázal svedčiť tak, aby sa to dotýkalo ľudských sŕdc, musí hlásať Krista a byť závislý od Ducha Svätého. „... ktorý skrze večného Ducha obetoval sám seba bezvadného Bohu.“ (Žid 9,14) Duch Svätý bol prítomný, keď sa to skutočne odohralo, a odvtedy sa nezmenil, ani len tieň zmeny sa ho nedotýka. A dnes je tu, je v nás, počas svedectva dokáže zjaviť Krista skrze Božie Slovo ľuďom tak, akoby bol ukrižovaný priamo medzi nimi, pretože Duch je nad časom, a aj dnes nám môže sprítomniť minulosť. (On je skutočný „stroj času“.) Toto je dôležité preto, lebo Ježišova smrť, ktorá sa udiala skrze večného Ducha, sa stala síce v čase, no predsa je to udalosť večná: jej účinok a sila je taká istá ako vtedy tam, v tom okamihu. „A Ježiš zvolal velikým hlasom a povedal: Otče, do tvojich rúk kladiem svojho ducha! A keď to povedal, vypustil dušu. A keď videl stotník, čo sa stalo, oslavoval Boha a povedal: Tento človek bol skutočne spravodlivý. A všetky tie zástupy, ktoré sa boli zišli k tomu divadlu, vidiac, čo sa stalo, všetci sa bili do pŕs a vracali sa späť do mesta.“ (Lk 23,46-48)

Keď ľudia pochopia, čo sa tam vtedy v skutočnosti stalo, a skrze Ducha Svätého to prežijú tak, akoby sa to udialo medzi nimi, potom zistia, že aj oni sú takými hriešnikmi, ako tí, ktorí boli vtedy reálne na tom mieste, a tiež potrebujú spasenie.

Podstatou omámenia, o ktorom písal Pavol Galatským, je to, že obeť Pána Ježiša Krista na kríži zahalí do takej hmly, kvôli ktorej stratí podstatu reality, čím oslabí evanjelium.

Zhrňme si to. Podstatou evanjelia je: Mesiáš prišiel v ľudskom tele (bol z mäsa a krvi), zomrel, to znamená, že jeho smrť bola skutočná – ľudská! Omámenie sa snaží spochybniť tento historický fakt! Materializmus a marxizmus zľahčujú túto skutočnosť, činia ju nerealistickou: „Veď to bolo tak dávno…, možno to ani pravda nebola..., nevideli sme to... a vôbec, nie sú na to dôkazy... “

Modlárstvo prekrýva realitu tela, krvi a spasenia napodobeninami, freskami, predmetmi. Každá napodobenina zabráni človeku pochopiť, čo sa vlastne v skutočnosti na Golgote stalo. Skutočná smrť – smrť Božieho Syna. Zbožňovanie oltárnej sviatosti, počas ktorej akoby omša „zopakuje“ Kristovu obeť, v skutočnosti úplne zatemňuje realitu udalosti, ktorá sa stala pred 2000 rokmi. Satan urobí všetko preto, aby ochudobnil túto realitu a to je podstata čarovania – omámenia.

Jedine Duch Svätý dokáže skrze Božie Slovo zjaviť človeku smrť Pána Ježiša tak, akoby sa to stalo v prítomnom čase. A tu končí každé mudrovanie. Každý život a zvlášť život Božieho Syna stojí za to, aby si sa zastavil, zamyslel a obrátil sa.

Toto sa nazýva Božia šoková terapia, ktorou môže, a aj chce, zobudiť smrteľne omámené a zasnené ľudstvo. Duch Svätý to dokáže vypôsobiť počas svedectva. Keď sa toto podarí, potom sa prejaví Božia sila, vzbudí sa viera, ktorá je schopná uvoľniť aj silu uzdravenia. Davy stojace pod krížom Golgoty sa obrátili. Preto, keď Duch Svätý počas svedectva zjaví ľuďom Krista, môžeme ich viesť k rozhodnutiu. Je dobré povedať im, že táto udalosť ich zaväzuje. Ak im Duch Svätý zjaví to nevysloviteľné, potom im zjaví aj realitu spasenia a jeho dôležitosť tak, ako to urobil Peter v kázni na Letnice, kedy sa ho poslucháči sami opýtali: „Čo máme robiť?“

Ak ťa Duch Svätý vedie takto, a aj situácia to dovoľuje, môžeš vziať silu od Pána k tomu, aby si osobu, ktorej svedčíš, vyzval k obráteniu a k modlitbe spasenia.

Nech sa nenaplní slovo: „... lebo synovia prišli až k prielomu, ale niet sily porodiť,“ (Iz 37,3 ), ale radšej: „Preto, ako hovorí Svätý Duch: Dnes, keby ste počuli jeho hlas, nezatvrdzujte svojich sŕdc.“ (Žid 3,7-8) Nepochybne, v takýto čas ovplyvňujeme ducha a srdce dotyčného, a to je to, pre čo nás obviňujú z nátlaku alebo obmedzovania slobody svedomia. No nie každé ovplyvňovanie je násilné a zavádzajúce! Každý deň, v každej oblasti neustále ovplyvňujeme a sme ovplyvňovaní: v rodine, v zamestnaní, vo vzťahoch, všade. Toto je úplne prirodzené. Prečo by sme sa nemohli navzájom ovplyvňovať v pozitívnom smere, napríklad čo sa týka v prístupe k Bohu? Táto láska neustále ovplyvňuje. Pavol píše Filémonovi 8-14: „A preto, hoci mám veľkú smelosť v Kristovi rozkázať ti, čo náleží, pre lásku radšej prosím súc taký ako starý Pavel a teraz i väzeň Ježiša Krista, prosím ťa o svoje dieťa, ktoré som ja splodil vo svojich putách, Onezima, ktorý ti bol kedysi neužitočný, ale teraz tebe i mne užitočný, ktorého som ti zase poslal, a ty ho, to jest moje srdce, prijmi, ktorého som ja chcel podržať u seba, aby mi za teba slúžil v putách evanjelia, ale bez toho, aby som vedel tvoju mienku, nechcel som nič urobiť, aby tvoje dobré nebolo ako vynútené, ale dobrovoľné.“

Dáva dôraz na slobodu, dobré skutky z donútenia totiž nemajú odplatu od Boha. Bolo by to úplne bezvýznamné a bezcenné. Preto aj obrátiť sa je nutné zo slobodnej vôle. Ak niekto ctil slobodu, tak to bol Pavol. „Ak teda mňa máš za spoluúčastníka, prijmi ho ako mňa. A jestli ti niečo ukrivdil alebo ti je niečo dlžný, pripočítaj to mne. Ja, Pavel, som to napísal vlastnou rukou, ja zaplatím, aby som ti nepovedal, že si mi aj sám seba dlžný. Áno, bratu, nech mám ja z teba úžitok v Pánovi; občerstvi moje srdce v Pánovi. Dôverujúc tvojej poslušnosti som ti to napísal vediac, že urobíš aj nad to, čo hovorím.“ (Fil 17-21) Nuž, toto je naozaj ovplyvňovanie, a predsa to neuráža Filémonovu slobodu, ba práve ju posilňuje! No tento list v skutočnosti nie je o Pavlovi a Filémonovi, ale o Ježišovi a duchu človeka.

Vplyv Božej lásky pudí k obráteniu. Mohli by sme to povedať aj takto: ak sa ťa Kristus dotkol, prijmi Ho. Boh zaplatil všetky tvoje dlhy. Preto si Jeho dlžníkom a očakáva od teba obrátenie. Poteš tým Pána.

Medzi základné práva každého človeka patrí sloboda svedomia, presvedčenia a vierovyznania, aj zmena vierovyznania, jeho praktizovanie na úrovni jednotlivca aj spoločenstva, výber Cirkvi, tiež sloboda hlásania a vyučovania na verejnosti.

Ak niekto zvestuje vieru na verejnosti a robí nátlak lásky na ľudí vyzvaním k obráteniu, nie je to násilné zavádzanie, ale samotná sloboda. Poslucháči môžu kedykoľvek odísť, nie sú povinní vypočuť si kázeň do konca, a nehrozia im žiadne sankcie, ak sa ďalej nebudú zaujímať o to, čo počuli.

Násilným zavádzaním možno označiť to, keď niekto štátnymi prostriedkami (polícia, armáda, štátne školstvo, daňový úrad, štátny rozpočet) nanucuje občanom svoju vieru, hoci oni o ňu nemajú záujem. No ak sa občania postavia na odpor voči tým, ktorí im chcú vierovyznanie pod nátlakom nanútiť (keďže títo majú v rukách takú moc, ktorá môže ohroziť ich existenciu, pokiaľ budú nepoddajní), môžu byť v nevýhode.

Isté porekadlo znie: „... kto hovorí na iného, ten hovorí na seba.“

Tie „inštitúcie“ obviňujú kresťanov praktizujúcich živú vieru z nátlaku, ktoré sú v tejto oblasti najhriešnejšie. Hovoria: „Kradnú ovečky z historických cirkví!“ Tým len potvrdzujú, že chcú mať ľudí vo svojom vlastníctve, veď len vlastníctvo je možné ukradnúť. Aké rúhanie, keď inštitúcia pokladá ľudí, ktorí sú výlučne vlastníctvom Božím, za svoje vlastníctvo! Čo je prirodzenejšie, ako keď človek zmení presvedčenie, či zbor koľkokrát to uzná za vhodné.

Každého pravdivého človeka zaväzuje svedomie, aby si sám vybral životnú cestu, ktorá je podľa neho najlepšia a najpravdivejšia. Toto je sloboda. Zákaz zvestovania evanjelia a nenásilnej výzvy k obráteniu nie je nič iné, ako zavádzanie a manipulácia, skutočné obmedzovanie slobody vierovyznania a svedomia. Hlásajme teda odvážne Božie slovo!„Múdrosť volá hlasne vonku; vydáva svoj hlas na uliciach. Volá na hlavných miestach najrušnejších, pri vchodoch do brán, v meste hovorí svoje reči.“ (Pr 1,20-21) „Či azda múdrosť nevolá a umnosť nevydáva svojho hlasu? Na vrchu vysokých miest, pri ceste, na rozcestí stojí; vedľa brán, pri vchode do mesta, tam, kade sa vchádza ku dverám, volá mocne: Na vás, mužovia, volám, a môj hlas je k synom človeka!“ (Pr 8,1-4)